V túto dobu vyrastali moje dvé dcery. Mladšia Solveig mala trinásť mesiacov. Zatiaľ čo sa jej prababička pozvoľna chúlila do polohy plodu, Solveig si uvedomovala, že je načase naučiť sa chodiť.
S rukami nad hlavou sa ma držala za prsty, a tak zvládla bravúrne prekonať obývaciu izbu. Zakaždým, keď sa ma Solveig pustila a skúšala urobiť pár krokov sama, učila sa, čo je hore a čo dole a aký je rozdiel medzi ďaleko a blízko. Keď zakopla a padla čelom na roh konferenčného stolíka, prišla na to, že niektoré veci sú tvrdé a iné mäkké. Začať chodiť je možno to najnebezpečnejšie, čo človeka v živote stretne. Aby udržala rovnováhu, kráčala Solveig s roztiahnutými rukami a tak skoro dokázala prejsť izbu sama.
Ako si v chôdzi nebola istá, robila krátke, výrazne oddelené kroky. Keď som sledoval jej prvé pokusy, bol som prekvapený, ako pri nich rozťahuje prsty na nohách. Akoby sa snažila podlahu pevne zovrieť. "Detská noha ešte nevie, že je noha," praje si byť motýľom alebo jablkom, ako začína báseň Nohe svojho dieťaťa čilského autora Pabla Nerudy.
Náhle o niečo istejšími krokmi zamierila otvorenými dverami na terasu a do záhrady. Jej nohy sa už nedotýkali len podlahy, ale i povrchu zeme. Trávy, kameňov, hliny a onedlho aj asfaltu. Pri chôdzi sa jasnejšie prejavovali i niektoré jej osobnostné črty - temperament, zvedavosť a vôľa. Možno sa mýlim, ale keď vidím, ako sa dieťa učí chodiť, utvrdzuje ma to v názore, že radosť z poznávania a učenia je najväčšou hnacou silou sveta. Klásť jednu nohu pred druhou, objavovať a prekračovať hranice máme v povahe.
Objaviteľskými cestami človek nezačína - končí nimi.
Keď sa v Lillehammeru narodila moja babička, o devädesiatri rokov skôr ako Solveig, používali ešte členovia rodiny nohy, kdekoľvek sa potrebovali dostať z jedného miesta na druhé. Keď chcela babička cestovať na veľkú vzdialenosť, mohla ísť vlakom, ale nemala veľa dôvodov Lillehammer opúšťať. Svet namiesto toho prichádzal k nej. V mladosti zažila, ako sa v kraji Oppland objavili sériovo vyrábané automobily, bycikle a lietadlá. Rozprávala mi, ako ju pradedko pozval k jazeru Mjosa, že sa spolu pozrú na lietadlo. Rozprávala to s takým zápalom, až by jeden skoro uveril, že sa to stalo včera. Obloha už nepatrila iba vtákom a anjelom.
Chôdza dáva človeku pocit voľnosti. Je to opak starovekého hesla "rýchlejšie, vyššie a silnejšie". Keď idem, všetko sa pohybuje pomalšie, svet sa stáva mäkkší a na krátku chvíľu nežijem len každodennými činnosťami, ako je upratovanie domácnosti, stretnutia a čítanie rukopisu. Chôdza mi poskytuje slobodu. Názory, očakávania a nálady členov rodiny, kolegov, známych mi pripadajú na tridsať minút či niekoľko hodín nedôležité. Môžem mať pocit, že stojím v centre vlastného života a hneď na to na seba môžem zabudnúť.
Väčšina ľudí sa zhoduje v tom, že pokiaľ presun z jedného miesta na druhé trvá namiesto štyroch alebo ôsmich dve hodiny, tak človek šetrí čas. Áno, matematicky sa to zdá správne, ale ja mám opačnú skúsenosť: Keď zrýchlim, čas rýchlejšie ubieha. Moja rýchlosť a čas zrychľujú súbežne. Akoby hodina trvala kratšiu dobu. Keď sa ponáhľam, málokedy niečo stihnem.
Keď mierite k horám autom a nechávate jazierka, potoky, skaly, mach a stromy presvišťať okolo, skracujete si život. Nevnímate vietor, vône, počasie a nepociťujete zmeny svetla. Neodierate si päty. Všetko splýva.
S tým, ako sa zvyšuje tempo sa neskracuje iba čas, ale zužuje sa tiež vnímanie priestoru. Náhle sa ocitnete na úpätí hory. Zmizne zážitok vzdialenosti. Na mieste sa vám môže zdať, že ste veľa videli. Ale pochybujem o tom.
Pokiaľ rovnakú cestu pôjdete pešo, namiesto pol hodiny vám to zaberie deň, budete dýchať kľudnejšie, budete počúvať, ucítite zem pod nohami a váš deň bude úplne iný. Hora pomaly narastá a človek má pocit, akoby sa zväčšovalo i jeho okolie.
Poznať všetko okolo seba chce čas. Je to, ako budovať priateľstvo. Ako sa blížite, hora pred vami sa pomaly mení a než k nej nakoniec dorazíte, stane sa z nej váš dobrý kamarát. Vaše oči, uši, nos, ramená, brucho, vaše nohy s horou hovoria a hora odpovedá. Čas sa rozpína nezávisle na minutách a hodinách.
A práve v tom tkvie to veľké tajomstvo, o ktoré sa delia všetci chodci: Keď chodíte, život je dlhší. Chôdza predĺžuje okamžiky.
Z knihy: Erling Kagge - Radost z chuze (Krok za krokem ke své duši)